FUNGUJEME, stále sa staráme o našich pacientov.

Chcem sa objednať

Michaela Kertészová - Každý deň by mal byť veľkým zážitkom

18.09.2019
Michaela Kertészová - Každý deň by mal byť veľkým zážitkom

Mišku Kertészovú poznáme ako večne usmiatu a veselú žienku, ktorá nás pravidelne naladí do pracovného dňa, či už z televíznej obrazovky Telerána na TV Markíza alebo spoza rádiového mikrofónu v rádiu Európa 2.

Miška je aktívna nielen v pracovnom, ale aj v súkromnom živote. Prezradila nám ako spája niekoľko činností a zachováva si pritom tak pozitívne myslenie. 

Už niekoľko rokov sa poslucháčom či divákom prihováraš prostredníctvom rádia a televízie. V tomto odbore teda nie si žiadny nováčik. Aká bola tvoja cesta do médií?  

Začínala som veľmi skoro. Keď som totiž mala dvanásť rokov, recitovala som na Hviezdoslavovom Kubíne, kde si ma vyhladli z verejnoprávnej televízie a dali mi ponuku robiť redaktorku v detských správach. Postupne som už na ne bola príliš "veľká", tak som začala robiť v regionálnych médiách. Väčšinou to už býva tak, že ak človek začne robiť v tejto oblasti, postupne sa prepracuje aj do celoplošných médií. Stalo sa to aj mne. 

Čo ti je srdcu bližšie? Rádio alebo televízia? 

Rádio bolo jedným z mojich snov. Odmalička som sa totiž hrala na rozhlas. Mala som detskú lampu, ktorá vyzerala ako mikrofón. Keď som ju zapla a svietila, znamenalo to, že som "on air". Nechcem si ale vybrať, pretože v oboch médiách je práca špecifická tým, že sa v nej stále niečo deje a nie je jednotvárna. Rádio je zaujímavé v tom, že človek tam môže vymýšlať, tvoriť a hrať sa s predstavivosťou poslucháča. Na televízii mám rada to, že je tam možné vidieť ľudí a ich emócie. Je zaujímavé sledovať, akým spôsobom sa človek tvári, reaguje, či aký má prejav. Rada pozorujem ľudí a určitým spôsobom ma to aj fascinuje. 

Michaela Kertészová, moderátorka E2 a Telerána.

Vnímaš aj nejaké negatívne aspekty v tejto špecifickej pracovnej oblasti? 

Každá práca má svoje pozitívne aj negatívne stránky. Tento svet je ale určite náchylnejší na istú formu "hejtu". Na druhej strane mi to ale pomáha naučiť sa byť sám so sebou. Človek sa musí mať rád, aj ked' ho niekto iný nemá a musí vedieť, že aj to je v poriadku. Pri takýchto situáciách si vypočujem predovšetkým názor svojich blízkych a viem, že nemusím riešiť názory všetkých ľudí sveta. Keď na tomto človek pracuje, tak si myslím, že aj osobnostne rastie. 

Okrem práce v médiách aj učíš na vysokej škole Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Ako si sa k tomu dostala a nebála si sa? Vysokoškoláci sú predsa len dospelí ľudia. 

Je to univerzita, ktorú som vyštudovala. Som externý pedagóg a učím PR a marketing na katedre masmediálnej komunikácie a reklamy. Po škole som okrem médií začala robiť aj marketing a PR, a tak sme sa so školou dohodli, že by som išla učiť, aj keď som pred tým mala rešpekt. Keď som učila môj prvý ročník, tak to boli iba o rok-dva mladší študenti, z ktorých som mnohých poznala. Mojím zámerom bolo od začiatku odovzdať im niečo z praxe. Som nadšená, že mám na to peknú a pozitívnu spätnú väzbu. Mladí ľudia sú veľmi inteligentní a šikovní, keď sa im dá priestor a často ma v dobrom prekvapia. Vôbec sa nestotožňujem s rečami typu: "Och, tá dnešná mládež!". Mladí ľudia sa zaujímajú aj o celospoločenské dianie a budúcnosť ľudí, Slovenska či planéty ako takej. To sa odráža aj na témach a nápadoch, ktoré riešia. To mi prináša radosť. 

Máš niekoľko pracovných pozícií, na oddych ti asi veľa času neostáva. Čo teda rada robíš vo voľnom čase? 

Snažím sa čo najviac tancovať v našom folklórnom súbore. Tancujem od troch rokov a páčilo sa mi spojenie tradícií a pohybu. Pri folklóre je veľkou výhodou partia, ktorú máte okolo seba a zároveň sa pri ňom veľa cestuje po rôznych vystúpeniach či podujatiach. Myslím si, že keď človek pracuje hlavne mentálne, je dobré to vyventilovať fyzicky. Pri tanci nemyslím na nič iné, iba na to, že ma to baví. Vo všeobecnosti sa ale snažím veľa športovať. Okrem iného mám rada hudbu a mojím aktuálnym snom je začať sa učiť hrať na gitare. Oddychujem aj pri knihách, ktoré zbieram. Mám rada, keď je každý deň niečim naplnený a večer si do postele líham s pocitom, že to bol veľký zážitok. 

Michaela Kertészová pri folklórnom tanci

Z televíznej obrazovky ťa poznáme ako večne usmiatu a pohotovú osobu. Nedávno si ale prekvapila tým, že si niekoľko dní vo vysielaní nosila okuliare. Zhoršil sa ti zrak? 

Práve naopak. Zrak sa mi začal kaziť už v puberte, keď som mala približne šestnásť rokov. Vtedy som mala dioptrie vo výške -0,5, preto som si povedala, že ich nepotrebujem. To sa mi ale nevyplatilo, lebo zrak sa mi postupom času zhoršoval. Kvôli tomu, že som neustále nosila iba šošovky, málokto vedel, že som bola krátkozraká. Mám niekoľko zábavných, ale aj nepríjemných príhod, ktoré sa mi stali preto, že som zle videla do diaľky. Raz som si dokonca pomýlila automat na chladené nápoje s digitálnymi hodinami. Šošovky som nosila aj pre moje početné aktivity, pretože boli v mnohom pohodlnejšie ako okuliare. Keď som ich ale mala dlhšie, mala som problémy so škriabaním očí. Vysušené oči sú klasikou, ktorú pozná každý nositeľ šošoviek. 

V čom si cítila najväčšie obmedzenie, keď si musela nosiť šošovky? 

Pri šošovkách je dôležité, aby človek dbal o hygienu a čisté prostredie. Keďže ale chodievame často k vode a na rôzne festivali či stanovačky, vymieňať si šošovky je veľmi komplikované. Niekedy sa mi v nich kvôli tomu podarilo aj zaspať, čo bolo nesmierne nepríjemné. Komfortné to nebolo ani vtedy, keď som chodila na paddleboard, potápať sa alebo plávať. Nie každý si uvedomí, že pri šošovkách je problémom napríklad aj sauna. Musela som tiež neustále myslieť na to, čo všetko potrebujem mať so sebou na výmenu šošoviek. Nosenie okuliarov ale taktiež nebolo výhrou, pretože tie sa so športom úplne vylučujú a vadili by mi aj v práci. V rádiu pri moderovaní musíš nosiť veľké slúchadlá a ak máš na sebe okuliare, tlačí to a padajú dole. V televízii som musela nosiť šošovky, pretože keď som v štúdiu mala okuliare, boli na mňa namierené svetlá a čítala som z čítačky, všetko sa mi odrážalo. Navyše, svetlá sa rovnako odrážajú aj v sklíčkach okuliarov, čo potom nevyzerá dobre na obraze. 

Michaela Kertészová pri športe

Vieme, že si nedávno aboslvovala laserovú operáciu očí na odstránenie krátkozrakosti. Pociťovala si strach? 

To nie, skôr som mala rešpekt, keďže ide o zrak. Mňa ale do istej miery takéto veci fascinujú. Bola som viac zvedavá ako vystrašená. Keďže mám rada aj rôzne adrenalínové športy, poňala som to tak, že to bude nový zážitok. Odmalička hovorím, že sa "bojoteším". Vždy, keď ma čaká nejaký výzva, bojím sa i teším zároveň. Aj tak to ale bolo úplne neopodstatnené, pretože samotná operácia absolútne nebolela. Po operácii som prišla domov a hneď som zaspala, čo je to najlepšie, čo môže človek urobiť. Potom som sa zobudila a už som videla. 

Michaela Kertészová a MUDr. Adriana Smorádková

Aký to bol pocit? 

Bolo to úžasné, dokonca som dojala samú seba. Hneď, ako som vstala, volala som mamine, že vidím a vtedy som sa rozplakala. Tak to ale v mojom živote chodí, keď sa mi niečo páči, tak ma to dojme k slzám. Na druhý deň po operácii som už bola v práci a normálne vysielala. Moja vďaka patrí celému tímu kliniky, ale najmä pani MUDr. Adriane Smorádkovej. Tá ma vyšetrovala aj operovala. Je to veľmi príjemná, milá a fundovaná osoba. Pači sa mi, že mi všetko dopodrobna vysvetlila. Bola trpezlivá a oceňujem najmä jej priateľský prístup. To vo mne okrem iného zanechalo najväčší dojem, že ostáva profesionálna a ľudská zároveň.   

Michaela Kertészová na operačnej sále po NeoLASIK HD

Pozrite si Deň D Mišky Kertészovej.